...končeky tvojich prstov na mojích bokoch
rozhrajú na nočnej oblohe tanec blikotavých hviezd,
nepovieš nič, ani ja nevydám ani slovko
len vietor odnesie pieseň ako ostrie črepinky v oku
tú najspanilejšiu hudbu, akú som schopná vnímať
a premení na našu boľavú obežnú dráhu predstáv
aby sa zastavila, umrela a zhnila...
PS: pokus o erotiku, pri pohľade na fotografiu, na vive, myšlienkami som sa zahrávala pri žehlení posteľného prádla večer okolo desiatej, skúsila som to položiť do slovnej podoby... autor fotografie mi hádam nebude mať za zlé, že som si dovolila pohrať sa s jeho prácou trocha inak, cez moje vnímanie jeho vydareného dielka... a že koniec vo vesmíre nemôže zahniť, to je urvané a riadne uvalené... preto na tomto mojom skúšobnom lotosovom kvete trocha popracujem, tak ako mi to zapasuje, hm, pochopiteľne tu to dopíšem, ale ten prvovýpotok nechám, ono logika by mala kráčať ruka v ruke s emočnom, aby fakty v hviezdnom priestore zbytočne neboli zmätočné a aby to zapadalo pekne do seba, a hlavne do vesmirneho prietoročasu ...riadok po riadku, myšlienka po myšlienke,veru nie je to také jednoduché...slovko ku slovku...zmyselnosť a zmysluplnosť...17.6.11, 02:44 p.m.
Komentáre